Zabudni na seba a získaj slobodu

zabudninaseba-web manzelstvo

Ako vyzerá srdce, ktoré zmenil Boh?

Toto je jedna z otázok, ktoré smeruje apoštol Pavol cirkevnému zboru do Korintu. Prichádza z hlbokými, život meniacimi odpoveďami. V dobe, keď nafukovanie svojho ega, budovanie statusu, predvádzanie sa pred ľuďmi sú spôsobmi ako zapôsobiť na ostatných nás Pavol volá k požehnanej slobode zabúdania na seba samého.

Človek zmenený evanjeliom nie je človekom, ktorý sa nenávidí, ani človekom, ktorý sa miluje, ale človekom, ktorý to so svojím ja nepreháňa. Zabúda na seba. 

KÚPIŤ

  • kniha5,00€
  • e-kniha4,00€

 

Prečítajte si ukážku z knihy:

Prirodzená povaha ľudského ega

V šiestom verši Pavol veriacich v Korinte napomína, aby sa nikto nevychvaľoval. Povieš si, že to nie je nič nové. Samozrejme, že pýcha je nevhodná. Musíme si však uvedomiť, že slovo, ktoré tu Pavol používa pre pýchu, nie je to bežné hubris, ale physioõ. Je to neobvyklé slovo. V tomto liste ho Pavol používa tu a ešte päťkrát na iných miestach a raz v druhej kapitole Listu Kolosenským. V Biblii ho nikde inde nenájdete, používa ho iba Pavol. Mnohí odborníci na Bibliu si uvedomujú, že je to Pavlova špecialita.

Použitím tohto konkrétneho slova sa Pavol snaží veriacich v Korinte naučiť niečo o ľudskom egu. Slovo, ktoré používa pre pýchu doslova znamená príliš nahustený a nafúknutý nad rámec svojej veľkosti. Súvisí to so slovom mechy alebo pľúca. Je to veľmi názorné vyjadrenie. Vyvoláva to bolestivú predstavu ľudského orgánu, ktorý sa nadmerne nafúkol, lebo sa do neho načerpalo príliš veľa vzduchu. Tak veľa, že je až prehustený a tesne pred prasknutím. Je nahustený, nafúknutý a značne prekračuje svoju zvyčajnú veľkosť. A ako Pavol hovorí, práve to je prirodzený stav ľudského ega.

Myslím si, že je to názorná a zaujímavá metafora a mali by sme sa zamyslieť, čo tým chce Pavol povedať. Možno by to mohlo znieť takto: „Podľa mňa tento obraz poukazuje na štyri prirodzené povahy ľudského ega: je prázdne, bolestivé, vždy zaneprázdnené a krehké.“ Ako prvé je prázdne. Vlastnosť, ktorá poukaze na skutočnosť, že podstatou ľudského ega je prázdnota. Príliš nafúkané a naduté ľudské ego vo svojom strede nemá nič. Je prázdne.

Søren Kierkegaard vo svojej knihe Choroba kue, šikovnejší smrti hovorí, že ľudská duša sa prirodzene pokúša vybudovať si identitu na niečom mimo Boha.2 Duchovná pýcha je ilúzia, že sme schopní viesť vlastný život, že dokážeme po svojom vnímať vlastnú sebaúctu a objaviť význam života, ktorý postačí na to, aby naša existencia dávala zmysel aj bez Boha. Søren Kierkegaard hovorí, že normálne ľudské ego sa buduje na niečom, čo sa netýka Boha. Hľadá niečo, čo mu dá zmysluplnú hodnotu, výnimočný pocit, pomôže spoznať zmysel svojej činnosti a na tom sa potom buduje. A, samozrejme, ako zo skúseností vieme, ak sa na miesto, ktoré pôvodne patrí Bohu, snažíš umiestniť niečo iné, je to niečo veľmi malé. Stratí sa to tam. Takže prvou vlastnosťou ľudského ega je, že je prázdne.

Druhou vlastnosťou je, že je bolestivé. Nafúkané a príliš nahustené ego bolí. Zamyslel si sa už niekedy nad skutočnosťou, že si svoje telo nevšímaš, až kým s ním niečo nie je v poriadku? Keď sa prechádzame, tak nezvykneme premýšľať o tom, ako fantasticky sa naše prsty na nohách cítia alebo ako naše lakte dnes úžasne fungujú. Zamýšľame sa nad tým iba vtedy, keď sme už niekedy mali problémy. Deje sa to preto, že časti nášho tela na seba upozornia iba vtedy, ak s nimi nie je niečo v poriadku.

Ego často bolí. Dôvodom je, že je neskutočne chybné. Je neuveriteľne chybné. Neustále na sebe púta pozornosť. Deje sa to každý deň. Vždy nás núti premýšľať, ako vyzeráme a ako s nami zaobchádzajú. Ľudia niekedy zvyknú hovoriť, že niečo zranilo ich city. Naše city však nemôže nič zraniť! Zranené je moje ego, moje ja, moja identita. Našim citom sa darí celkom dobre! To moje ego bolí. Prechádzka moje prsty nezraní, kým ma už predtým neboleli. Ego ma bolieť nebude, pokiaľ s ním už kedysi nebolo niečo v poriadku. Zamysli sa nad tým. Prekonať deň bez toho, aby niekto urazil či ignoroval naše pocity, aby sme sa cítili hlúpo či deptali sami seba, je náročné. Deje sa to preto, že s mojím egom niečo nie je v poriadku. Niečo nie je v poriadku s mojou identitou. So mnou niečo nie je v poriadku. Moje ego sa nikdy neraduje. Vždy púta pozornosť na seba. Takže po prvé je prázdne. Po druhé, keďže pracuje ako prepchané brucho, je nafúknuté a rovnako je aj bolestivé.

Za tretie je ego neuveriteľne zaneprázdnené. Inými slovami neustále na seba priťahuje pozornosť. Dokáže sa neuveriteľne zamestnať pokusmi zaplniť vlastnú prázdnotu. Vždy sa venuje dvom veciam: porovnávaniu sa a vychvaľovaniu. V citáte si môžeš všimnúť oboje. Najskôr si v šiestom verši všimni, že Pavol vetu neukončil za slovom nevychvaľoval. Pavol nehovorí: „... aby sa nikto nevychvaľoval.“ Nie, on hovorí: „... aby sa nikto nevychvaľoval jedným proti druhému.“ V tom sa nachádza podstata toho, čo znamená mať prirodzené ľudské ego. Obyčajné ľudské ego sa pokúša zaplniť svoju prázdnotu a vyrovnať sa s strápením tým, že sa porovnáva s inými ľuďmi. To je jeho spôsob. Robí to neustále.

V knihe K jadru kresťanstva C. S. Lewis v známej kapitole o pýche poukazuje na to, že pýcha je prirodzene súťaživá. Súťaživosť sa nachádza v samotnom srdci pýchy. „Pýcha sa neraduje zo skutočnosti, že niečo vlastní, ale z toho, že má viac ako iný človek. Zvykneme hovoriť, že človek je pyšný na svoje bohatstvo, múdrosť či dobrý vzhľad. On však nie je. Je hrdý na to, že je bohatší, múdrejší alebo vyzerá lepšie ako ostatní. Ak by sme boli všetci rovnako bohatí či múdri, alebo by sme vyzerali rovnako dobre, nebol by dôvod na pýchu.“3 Inými slovami, dokážeme byť hrdí iba ak sme úspešnejší, inteligentnejší alebo vyzeráme lepšie ako človek vedľa nás. V spoločnosti úspešnejšieho, inteligentnejšieho alebo lepšie vyzerajúceho človeka, ako sme my, strácame radosť z toho, čo nás inak teší. Čiže skutočne nás to neuspokojuje. My sme na to hrdí. Ako C. S. Lewis hovorí, pýcha je potešenie z toho, že máme viac ako druhý človek. Žiadostivosť vedie muža k tomu, aby sa vyspal s nádhernou ženou, len aby si dokázal, že na to má a že to robí z nadradenosti. Pýcha ničí schopnosť skutočne sa z tej ženy tešiť.

Počas školy mi mama zvykla hovoriť: „Vieš, zlatko, mal by si sa stať členom šachového klubu.“ Odpovedal som: „Mami, ja neznášam šach.“ „Áno, ja viem,“ odpovedala, „ale v prihláške na vysokú školu to bude dobre vyzerať.“ Neskôr to skúšala znovu: „Nezvyknú v sobotu večer nosiť jedlo bezdomovcom a hladným ľuďom v centre mesta? Prečo sa k nim nepridáš?“ „Mami,“ odpovedal som, „neznášam také veci.“ Vtedy prišla rovnaká odpoveď: „Áno, zlatko, ja viem, ale v prihláške na vysokú školu to bude dobre vyzerať.“ V škole som teda zvykol robiť veci, ktoré ma vo svojej podstate absolútne nezaujímali. Jednoducho som si vytváral životopis. Práve toto naše ego robí neustále. Pracujeme, ale vôbec nás to neteší, držíme diétu a nenachádzame v tom pôžitok. Robíme rôzne veci nie preto, že by nás tešili, ale preto, že sa snažíme zostaviť si pôsobivý životopis. Keď sa porovnávame s inými ľuďmi a snažíme sa vyzerať lepšie ako ostatní, iba sa chvastáme. Presadzujeme samých seba, vytvárame si pôsobivý životopis, lebo zúfalo chceme zahnať vlastnú predstavu o neschopnosti a prázdnote. Ego je zaneprázdnené. Neustále veľmi zaneprázdnené.

A nakoniec, rovnako ako prázdne, bolestivé a zaneprázdnené, je ego aj krehké. Deje sa to preto, že ak je niečo príliš nahustené hrozí nebezpečenstvo, že to spľasne ako prefúknutý balón. Ak sme plní vzduchu a nenapĺňa nás niečo pevné, tak byť príliš nahustený alebo spľasnutý je v zásade to isté. Komplex nadradenosti a podradenosti je v podstate rovnaký. Výsledok je vždy prehnaný. Človeku s komplexom nadradenosti hrozí, že spľasne a človek s pocitom menejcennosti už spľasol. Človek s komplexom menejcennosti bude hovoriť, že sa nenávidí a bude to opakovať aj sebe. Už spľasol. Ak si už spľasol, znamená to, že si bol nafúknutý. Spľasnúť alebo byť v nebezpečenstve, že človek spľasne, je rovnaké. Ego je tým krehké. Prázdne, bolestivé, zaneprázdnené a na základe toho krehké. Uvediem dokonalý príklad. Nesnažím sa tým poukázať na to, že by bola horšia ako iní ľudia. Ona vlastne odhaľuje, že si je vedomá obrovskej dávky svojej jedinečnosti a má môj veľký obdiv. Avšak ak chcete dokonalý príklad toho, o čom tu hovorím, uvediem úryvok z rozhovoru, ktorý Madonna dávnejšie poskytla pre časopis Vogue, kde hovorí o svojej kariére.

Vyjadruje sa takto:

„V živote ma poháňa strach z toho, že budem priemerná. To ma vždy ženie vpred. Zvládnem jednu etapu života a zistím, že som výnimočná ľudská bytosť. Potom však príde pocit, že som všedná a nezaujímavá, až kým sa mi znovu podarí niečo urobiť. Lebo aj napriek tomu, že som niekto, stále to musím dokazovať. Tento zápas nikdy nekončí a predpokladám, že ani neskončí.“

Niečo ti poviem. Madonna sa pozná lepšie, než väčšina z nás pozná samých seba. Kedykoľvek niečo dosiahne, má podobné myšlienky: „Teraz som už dospela k tomu, že som niekto. Na druhý deň si však uvedomím, že keď nebudem pokračovať, som nikto. Moje ego nič neuspokojí. Moje vnímanie seba, túžba po sebaúcte, potreba istoty, že som niekto, sa neuspokojila. Na základe toho, čo ľudia o mne hovoria a čo sa píše v novinách a časopisoch mám dojem, že som to dosiahla. Nasledujúci deň však musím ísť ďalej a hľadať inde. Prečo? Lebo moje ego je nenásytné. Je to čierna diera. Nie je podstatné, koľko toho do nej vložím, komora je prázdna. Každé ráno do nej vkladám všetko možné, kŕmim ju a večer je prázdna. Som niekto, ale stále cítim potrebu stať sa niekým.“ Láka nás myšlienka, že je neurotická. Nie, ona sa pozná. Zašla ďalej ako väčšina z nás.

Je to prirodzený stav ľudského ja. Práve o tom Pavol hovorí ľuďom v Korinte. Všetci, čo sa za neho bijú a vyhlasujú, že s ním majú výnimočný vzťah, len preukazujú obrovskú dávku pýchy. Nevedia sa tešiť zo skutočnosti, že ho poznajú. Svoj vzťah s Pavlom používajú v snahe dokázať svoju nadradenosť nad inými ľuďmi v zbore. Pavol chce, aby spoznali rozdiel, ktorý evanjelium vyvoláva a ako zmenilo jeho. Pozri sa na tretí a štvrtý verš. Ukazuje Korinťanom, ako evanjelium zmenilo jeho osobné vnímanie vlastného ja, sebaúcty a vlastnej identity. Jeho ego už funguje úplne iným spôsobom.

 

 

logoEVS-01

Prešov // Hlavná 137 // 0911 784 800

Bratislava // Legionárska 4 // 0911 798 800

IČO: 30806178 // DIČ: 2020799363

Nájdete nás aj na: